Montessori pedagogika

 Maria Montessori vošla do dejín pedagogiky ako výnimočná osobnosť, ktorá spôsobila revolučné zmeny v názoroch na výchovu a vzdelávanie detí. Podľa jej pedagogických princípov pracuje množstvo základných škôl a predškolských zariadení na celom svete.

Narodila sa v roku 1870 v Taliansku, kde študovala medicínu a ako prvá žena dostala lekársky diplom. Venovala sa práci s mentálne zaostalými deťmi, ktoré po krátkom čase dosiahli úroveň svojich zdravých vrstovníkov. Výsledky ju povzbudili k rozhodnutiu pokračovať v tejto práci so zdravými deťmi. Čoskoro sa jej naskytla príležitosť. V roku 1906 jej riaditeľ dobročinnej stavebnej spoločnosti ponúkol možnosť experimentu v prvom predškolskom zariadení na predmestí Ríma. Celú akciu podporil a inicioval z praktických dôvodov: veľmi mu záležalo na tom, aby sa zabránilo vandalizmu zo strany zanedbaných, bezprizorných detí z chudobných robotníckych rodín, ktoré sa ponevierali po predmestských štvrtiach a poškodzovali nové obytné domy.

Dr. Montessori sa rozhodla ponúknuť týmto deťom praktické aktivity z každodenného života, ktoré deti inštinktívne priťahovali a cvičenia so špeciálnym didaktickým materiálom za účelom systematickej výchovy jednotlivých zmyslov. Nepredpojato, bez akejkoľvek teórie, doktríny, obdarená intuíciou, trpezlivosťou, veľkou láskou a pochopením, pozorovala deti pri činnostiach, ktoré si spontánne vybrali a ktorým sa venovali bez asistencie dospelého. Materiál neustále obmieňala, skúšala jeho rozličné tvarové, farebné varianty a vybrala to, čo deti najviac používali, čo najviac priťahovalo ich záujem. Metódou pozorovania a experimentu sa dopracovala k výsledkom, ktoré vyvolali všeobecný rozruch a spôsobili revolučnú zmenu v používaní metód výchovy. V tom čase bolo nezvyčajné aplikovať vedecké metódy pozorovania a experimentu na deti, ale výsledky boli tak nečakané, že prekvapili dokonca samotnú Montessori. Deti z materiálne a kultúrne deprivovaných rodín, ktoré boli divoké, neposlušné, neporiadne a deštruktívne, sa po niekoľkých mesiacoch akoby zázrakom zmenili: boli pokojné, poriadkumilovné, disciplinované, prejavovali veľký záujem o zmysluplnú činnosť.
Čo spôsobilo túto radikálnu zmenu? Pozorovaním detí a experimentovaním s rozličným didaktickým materiálom, Montessori zistila, že pokiaľ má dieťa v dostatočne stimulujúcom prostredí možnosť slobodného výberu činnosti, ktorej sa môže venovať tak dlho, ako potrebuje, po prechodnom období prelietavého záujmu o jednotlivé pomôcky a činnosti dieťa stabilizuje svoju pozornosť a v práci so zvoleným materiálom dosahuje často stav hlbokého sústredenia, pri ktorom nevníma svoje okolie. Doba, počas ktorej dieťa zotrváva v stave koncentrácie sa postupne predlžuje. Dochádza k urýchleniu vnútorného vývinu, organizácii psychického života, čo sa prejaví psychickou rovnováhou, prepuknutím spontánnej aktivity, obdivuhodnej pracovnej disciplíny a zmenou správania a osobnostných rysov.

Podľa Montessori deti, aby boli šťastné a spokojné, aby fyzicky a duševne rástli, musia skúmať, poznávať, objavovať, robiť konkrétnu činnosť s konkrétnym materiálom, ktorou odpovedajú na svoju vnútornú potrebu vyvíjať sa. Učenie sa, zdokonaľovanie zručností a schopností je teda prirodzenou potrebou detí od ich najútlejšieho veku. Dieťa hľadá podnety pre svoj rozvoj vo svojom bezprostrednom okolí. Spontánne siaha po materiáli, ktorý zodpovedá jeho mentálnym potrebám a venuje sa činnosti, ktorá stimuluje jeho vnútorný rast. Na rozdiel od prevládajúcich názorov, že malé dieťa je pasívnym príjemcom pokynov dospelého, Montessori dokázala, že dieťa je bytosťou veľmi aktívnou, už v prvých mesiacoch svojho života. Ako prvá poukázala na význam faktu, že malé dieťa je schopné hravo a dokonale zvládnuť dva - tri jazyky, bez formálneho učenia sa, zatiaľ čo dospelí venujú štúdiu dlhé roky, a nikdy sa cudzí jazyk dokonale nenaučia.

Aby zdôraznila rozdiel v procese učenia sa dospelého a dieťaťa, použila Maria Montessori výstižné prirovnanie: maliar, ktorý v tomto prirovnaní predstavuje dospelého, potrebuje veľkú dávku zručnosti, veľa času a úsilia, aby dokončil obraz, ktorý aj tak nebude identický s predlohou. Fotoaparát, ktorý predstavuje dieťa, nasníma obraz okamžite. Myseľ dieťaťa je ako tmavá komora. Nikto nevie, čo sa tam deje, ale fotografia je dokonalá kópia skutočnosti, vytvorená bez úsilia, bez vzdelania, okamžite. Myseľ dieťaťa pozoruje podobne ako fotoaparát všetko vo svojom okolí. Potom sa čosi stane v tmavej komore jeho podvedomia a perfektný záznam je navždy fixovaný.

Maria Montessori nazvala myseľ dieťaťa „absorbujúcou“ pre jej schopnosť vstrebať, naučiť sa a skladovať veľké množstvo poznatkov bez úsilia a námahy. Nikto nenaučí dieťa koordinovať pohyby, chodiť, rozprávať. Všetko musí urobiť samé a vzhľadom na náročnosť týchto úloh to zvládne v neuveriteľne krátkom čase.

Ak sú deti schopné takých úžasných výkonov v prvých rokoch svojho života, musia byť obdarené jedinečnými schopnosťami inštinktívneho charakteru, obrovským fyzicko - duševným potenciálom, konštruktívnou energiou, ktoré podľa zdedených vzorov podnecujú dieťa k spontánnemu, nevedomému vývinu. Podľa Montessori má mozog dieťaťa zvláštnu schopnosť v obdobiach zvýšenej senzitivity na podnety z okolia absorbovať a skladovať bez námahy veľké množstvo poznatkov. Pod senzitívnym obdobím rozumie obdobie, v ktorom je prítomná určitá vloha pre získanie určitej schopnosti tak, ako v žiadnom inom období. Napríklad existuje obdobie zvýšenej senzitivity pre schopnosť naučiť sa rozprávať. Ak v tomto období dieťa nebude mať podnety vo svojom okolí k rozvoju tejto schopnosti, nikdy sa už nenaučí dobre rozprávať. Senzitívne fázy vývoja prebiehajú od narodenia po 6. rok, kedy sa mentálna činnosť dieťaťa prebiehajúca spočiatku podvedome, dostáva postupne úplne pod dominanciu rozumu.

Pretože majú deti v tomto období výnimočnú silu mysle - disponujú univerzálnou schopnosťou prijímať poznatky zo svojho okolia bez vedomého úsilia, nemusia sa učiť prostredníctvom priamej výučby, a napriek tomu sa naučia neuveriteľne veľa. Trieda v Montessori škôlke im umožňuje pohybovať sa, dotýkať sa, manipulovať, skúmať, objavovať. poskytuje im slobodu vybrať si vlastnú prácu bez zbytočného zásahu dospelého. V Montessori škôlke dieťa môže získať základy z matematiky, jazyka, botaniky, zoológie, zemepisu, ktoré sú náplňou učebných osnov základných škôl.
Dieťa je teda bytosť veľmi aktívna, a pokiaľ sú podmienky, v ktorých žije dobré, dieťa je spontánne dobré a má prirodzenú túžbu učiť sa a pracovať. Úlohou dospelého - učiteľa alebo rodiča, je udržať a roznietiť jeho spontánne nadšenie vytvorením "pripraveného prostredia", v ktorom dieťa môže uspokojovať svoje potreby po rozvíjaní sa.

Pripravené prostredie je vybavené materiálom, ktorý zodpovedá mentálnej úrovni dieťaťa. Ponúka aktivity, ktoré stimulujú záujem dieťaťa a uspokojujú jeho vnútorné potreby. Jednou z dôležitých vlastností pripraveného prostredia je, že všetko zariadenie je rozmermi prispôsobené deťom: nielen nábytok, ale aj kľučky, obrazy zavesené v úrovni detí, a zrkadlá. V skrinkách, vo výške prístupnej všetkým deťom, sú uložené iba pomôcky a náradie, ktoré môžu deti používať. Ostatný materiál je mimo. Pripravené prostredie vyzýva dieťa samé k činnosti. Je potrebné, aby miestnosti, v ktorých sa deti po celý deň pohybujú, boli esteticky zladené, výzdoba musí byť však veľmi jednoduchá a funkčná (náučného charakteru), aby zbytočne neodpútavala pozornosť dieťaťa.

 

 

Špecifikom Montessori metódy je používanie špeciálneho didaktického materiálu rozdeleného do niekoľkých skupín podľa schopnosti, ktorú rozvíja. Materiál je krásny na vzhľad, príjemný na dotyk, dokáže vzbudiť pozornosť dieťaťa, je jasne štrukturovaný, navzájom na seba nadväzuje a zároveň umožňuje vlastnú kontrolu chýb. Je umiestnený v otvorených policových skrinkách, kedykoľvek prístupný dieťaťu. Každá vec má určené miesto. Ak dieťa ukončí prácu s materiálom, je vedené k tomu, aby ho vrátilo na pôvodné miesto. Práca s materiálom spočívajúca v usporadúvaní, postupnosti, klasifikácii, porovnávaní a systematizácii, vedie dieťa ku koordinácii a kontrole pohybov a zároveň nastoľuje poriadok v jeho vnútri. Vďaka dômyselnému materiálu zapája do činnosti všetky zmysly, rozvíja svoju motoriku a zároveň vykonáva základné cvičenia inteligencie (učí sa rozlišovať, selektovať, porovnávať, abstrahovať a klasifikovať). Pracuje svojím vlastným tempom. Materiál mu umožňuje postupovať od jednoduchého k zložitejšiemu, od konkrétneho uchopenia k abstraktnému pochopeniu.

Vďaka svojim jedinečným schopnostiam v čase zvýšených senzitivít, v optimálnych podmienkach sa učí spontánne, bez úsilia. Úspechy v činnostiach, ktoré sú primerané jeho schopnostiam, mu pomáhajú rozvíjať svoj pozitívny obraz o sebe. Dieťa zdokonaľuje svoje schopnosti a zručnosti a stáva sa tak sebestačné a nezávislé na dospelom. Montessori metóda rozvíja psychickú rovnováhu dieťaťa, jeho sebaistotu, vedie priamo k rozvoju a posilneniu sebakontroly a sebadisciplíny. Takéto dieťa má minimálnu potrebu opatrení zo strany dospelých na udržanie disciplíny.

Na rozdiel od prevládajúceho názoru, že dieťa je neporiadne, Montessori dokazuje, že malé dieťa má veľký zmysel pre poriadok, že dokonca vyžaduje istý stupeň usporiadanosti vecí okolo seba, trvá na ustálenom postupe každodenných úkonov, ktoré mu umožňujú lepšiu časovo-priestorovú orientáciu a poznávanie. Neustále zmeny v okolí vytvárajú v dieťati pocit neistoty, nestálosti a chaosu. Montessori materiál uspokojuje potrebu detí po postupnosti a usporiadanosti. Deti vedia tráviť dlhé chvíle usporadúvaním rôznych vecí z domácnosti alebo hračiek do dlhých radov alebo stĺpcov, pričom sú veľmi precízne a snažia sa o dokonalosť. Ak sa táto poriadkumilovnosť podchytí v čase, keď je pre dieťa potrebou pre jeho mentálny vývoj, dieťa bude i neskôr s najväčšou pravdepodobnosťou poriadkumilovné.

V pripravenom prostredí Montessori škôlky je mnoho aktivít a pohybu. Každé dieťa si vyberá činnosť podľa svojho uváženia. Pracuje podľa vlastného výberu, vlastným tempom, tak dlho, ako potrebuje. Učiteľ môže maximálne poradiť, alebo ponúknuť činnosť dieťaťu, ktoré si nevie vybrať samo.

Učiteľ v Montessori škôlke je “dynamickým spojivom” medzi pripraveným prostredím a dieťaťom. Starostlivo pripravuje prostredie. Pracuje s jednotlivcami alebo so skupinkami. Do koncentrovanej činnosti dieťaťa nezasahuje, neopravuje chyby. Ak dieťa nepracovalo správne, učiteľ mu môže materiál ešte raz predviesť. Dieťa samé príde na to, kde spravilo chybu. Ak učiteľ vidí, že dieťa činnosť nezvláda, nekritizuje ho, ale odloží materiál s vedomím, že dieťa ešte nie je pre túto činnosť zrelé. Učiteľ nikdy negatívne nehodnotí snahu alebo výkon dieťaťa. Mohlo by ho to od danej činnosti odradiť. Montessori pedagóg na rozdiel od pedagóga tradičnej školy neorganizuje činnosť dieťaťa. Pripravuje prostredie, pozoruje dieťa, aby mohol vyjsť v ústrety jeho potrebám, predvádza mu prácu s novým materiálom. Vedie si záznamy o napredovaní dieťaťa o jeho problémoch a správaní k druhým. Čím je dieťa vyspelejšie, tým je jeho pomoc menej potrebná. Učiteľ pomáha dieťaťu aby sa rozvíjalo svojimi vlastnými silami. Podporuje jeho nezávislosť a iniciatívu, vedie ho k samostatnosti, spočiatku v drobných praktických aktivitách, neskôr v práci s náročnejším didaktickým materiálom, podporuje vlastný názor a samostatný úsudok dieťaťa. Navonok niekedy pôsobí pasívne, na druhej strane sú na neho kladené vyššie nároky ako na učiteľa tradičného školského systému. Učiteľ by mal viesť dieťa bez toho, aby nechával príliš pocítiť svoju prítomnosť, ale zároveň musí byť pripravený k požadovanej pomoci. Nikdy nesmie vstupovať ako prekážka medzi dieťa a jeho skúsenosti. Aktívne vedenie prebieha nepriamo cez prípravu vekovo primeraného a podnetného prostredia, v udržiavaní láskyplnej pokojnej atmosféry plnej dôvery. Učiteľ vystupuje nie ako autorita, ale ako pomocník, opora.

 

 

Netradičné metódy a učebné pomôcky dovoľujú už deťom v materskej škole získať vedomosti bežne dostupné až deťom základných škôl: písanie, čítanie, počítanie, násobenie, vhľad do desiatkovej sústavy, základné geometrické predstavy, orientácia na mape sveta, základné geografické pojmy, flóra a fauna jednotlivých svetadielov, elementárne predstavy o evolúcii a iné. Deťom je umožnené rozvíjať sa k samostatnosti v rôznych oblastiach praktického života, starostlivosti o seba a svoje okolie. Veľký dôraz sa kladie na ohľaduplné a zdvorilé správanie.

 

 

Vyučovanie v základnej škole sa principiálne nelíši od výchovno-vzdelávacieho procesu v predškolskom zariadení. Na rozdiel od škôlky vyžaduje však istú mieru organizácie a spoločných aktivít. Podstatnú zložku výchovno-vzdelávacieho procesu tvorí vlastná samostatná vzdelávacia činnosť dieťaťa, vedená jeho záujmom, stimulovaná učiteľom a zabezpečovaná pripraveným prostredím v školskej triede. Pri uvádzaní nového učiva, alebo v predmetoch, ktoré vyžadujú spoluprácu kolektívu, pracuje učiteľka s menšími skupinkami, alebo celou triedou. Výrazná v jej práci je zložka diagnostická. Poznanie žiaka, informácie o jeho postupe a vývine tvoria základ pre jej ďalšiu individuálnu prácu so žiakom. Dieťa si určuje poradie a časovú dotáciu činností v rámci niektorých predmetov (matematika, slovenský jazyk, čítanie, písanie). Deti naďalej pracujú so špeciálnym didaktickým materiálom, ktorý im umožňuje osvojovať si učivo veľmi názorne. Manipulácia s pomôckami umožňuje deťom neustály pohyb, o ktorý sú ich vrstovníci v našich tradičných školách ochudobnení. Čím lepšie je škola vybavená didaktickým materiálom, tým viac majú deti možnosť pracovať samostatne, tvorivo a objaviteľsky. Žiaci sa učia ako vyhľadať a používať potrebné informácie v literatúre, majú k dispozícii bohatú knižnicu. Učitelia sa nesnažia prichytiť dieťa pri chybe, chcú mu pomôcť naučiť sa učiť. V škole učitelia neskúšajú, neznámkujú. Učiteľ má pri menšom počte detí dostatočný prehľad o schopnostiach žiakov a ich problémoch. Deti nie sú vystavené stresu z kontroly vedomostí a hodnotenia. Nevytvárajú sa podmienky pre súťaživosť a konfrontáciu lepších žiakov so slabšími. Deti sa tešia do školy, učia sa pre vlastnú potrebu. Hodnotí sa slovne tak, aby malo hodnotenie povzbudzujúci účinok. Nepodporuje sa výkonová a prospechová súťaživosť. Motivácia prostredníctvom klasifikácie nie je zlučiteľná so zásadami Montessori pedagogiky. Veľký dôraz sa kladie na úroveň vzájomných vzťahov.

 

 

Dôležitým rysom Montessori pedagogiky je miešanie rôznych vekových kategórií v triede. Matky s viacerými deťmi vedia zo skúsenosti, že mladšie deti sa od svojich starších súrodencov učia oveľa rýchlejšie ako deti, ktoré túto možnosť nemajú. Vo vekovo zmiešanom kolektíve sa mladší žiaci učia od svojich starších spolužiakov, starší si majú možnosť overiť svoje vedomosti pri vysvetľovaní učiva svojim mladším spolužiakom.

 

 

 

O výchove Montessori metódou sa hovorí ako o výchove slobodnej. Sloboda v Montessori škole nie je absolútnou slobodou, dovoľujúcou robiť dieťaťu čokoľvek a kedykoľvek. Je to sloboda štrukturovaná, sloboda s obmedzeniami, dobrými pre dieťa. Hlavnými obmedzeniami sú rešpekt k osobám (dieťa môže robiť aktivity, ak neobmedzujú právo a možnosť iného robiť to isté, k učiteľovi a spolužiakom sa správa slušne a zdvorilo) a rešpekt k materiálu - pomôckam, hračkám a zariadeniu. Obmedzenia sú často vytvárané spolu s deťmi na princípe dohody. V prípade, že učiteľ, alebo iný pracovník s dieťaťom uzavrie nejakú dohodu, obidve strany vzťahu (učiteľ, aj dieťa) majú právo požadovať jej dodržanie. Deti sú tak vyzývané k zodpovednému správaniu, k uvažovaniu o dôsledkoch svojho správania na seba samého, alebo na iných ľudí okolo.

Maria Montessori zdôrazňovala dôležitosť raného obdobia pre budúci vývin dieťaťa. Nedostatok náklonnosti a málo kvalitných podnetov k činnosti majú podľa nej často za následok poruchy vo vývoji. Chápala pedagogiku ako pomoc životu. "Pomáhať životu, to je náš prvý, základný princíp:" Podľa nej sa dieťa vyvíja samé, poslúchajúc v sebe pôsobiaci zákon. Učiteľ a rodič musí urobiť všetko pre to, aby sa obrovský tvorivý potenciál malého dieťaťa daný prírodou rozvinul naplno. V optimálnych podmienkach sa dieťa bude v súlade so svojimi záujmami sústredene venovať činnostiam, ktoré podporujú jeho vnútorný rast. Učiteľ i rodič by mali upriamiť svoju pozornosť skôr na úžasné úspechy detí, a nie na chyby a nedostatky, ktoré sú často výsledkom neochoty alebo neschopnosti dospelých porozumieť deťom. Maria Montessori upozorňuje dospelých na závažnosť ich poslania, pripomína, že láskyplným a nerepresívnym prístupom k dieťaťu, odstraňovaním prekážok a zabezpečením stimulujúcej činnosti pre dieťa, môžu kladne ovplyvniť život celej spoločnosti a jej budúcnosť.

 

 

 

Maria Montessori žila v rokoch 1870 – 1952. V roku 1896 sa bola ako prvá žena v Taliansku promovaná na doktorku medicíny. Pracovala ako asistentka na Univerzitnej psychiatrickej klinike v Ríme, kde sa začala venovať práci so slabomyseľnými deťmi. V rokoch 1898 - 1900 bola vedúcou školy pre vzdelávanie liečebných pedagógov a zároveň prevádzala prax detskej lekárky. Neskôr študovala psychológiu a filológiu. V rokoch 1904 - 1908 viedla katedru antropológie na Univerzite v Ríme. 6.januára 1906 otvorila Dom detí - prvé predškolské zariadenie. Od tej doby sa plne venovala pedagogickej, spisovateľskej a prednáškovej činnosti. Založila prvú asociáciu pre šírenie svojich metód Opera Montessori. V období fašizmu zatvorili jej školy v Taliansku a Nemecku, v Rakúsku pálili jej knihy. Po roku 1939 žila v Indii, kde podnietila zakladanie Montessori škôl. V roku 1949 sa vrátila do Európy a až do svojej smrti žila v Holandsku. Svoje poznatky z výskumu v pedagogickej oblasti zhrnula v knihách:

 

 

• The Montessori method

• Pedagogical anthropology

• Advanced Montessori method

• Spontaneous activity in education

• Dr. Montessori´s own handbook

• The absorbent mind
(Absorbující mysl – Praha 2002)

• The discovery of the child
(Objevování dítěte – Praha 2000)

• The secret of the childhood
(Tajuplné dětství - Praha 1998)

Zdroj: http://www.montessori.sk/home/montessori-pedagogika?PHPSESSID=43cf1a7e1a92421dcaf302e5a0f1988a

/vložila Alžbeta Kriľová/